Na Slovensku je to tak. Rovnako ako v Amerike. Vlastne, v tomto je Slovensko takou Amerikou v malom. Jeden obrovský bordel. Na Slovensku, rovnako ako v Amerike, existuje určitá právna norma. Norma, pri ktorej sa kedysi nepočítalo s maličkosťami, ako sme my. Maličkosťami ako sú gayovia. A lesby.
Táto právna norma hovorí, že „dve osoby sa môžu zosobášiť blabla“. Máme to dakde v Ústave. Zakotvené, ako sa hovorí. A potom, potom máme v spoločnosti zakotvenú aj určitú konvenciu. Konvenciu hovoriacu, že sa sobášia iba dve osoby opačného pohlavia. Ale to je len taká ústna konvencia. Nie právna. Nie záväzná. Takže? Áno, dobre rozmýšľate. Podľa oficiálne platnej právnej normy by úradník mal oddať aj dvoch mužov a dve ženy. Nie mal. On musí. Tak mu to prikazuje zákon, zosobášiť každé dve osoby, ktoré o to požiadajú.
Ale nie. Slovensko nie je moje malé súkromné Idaho, kde sa veci robia tak, ako sa majú. Totižto, v tom mojom malom súkromnom Iadahu si Ferko Mikloško už dávno zobral svojho dlhovlasého vychudnutého frajera. A populárni moderátori rádií a televízií sa neskrývajú za dokonale uhladené vizáže svojich verejných frajeriek. Neskrývajú sa za platené spoločnice, ale ženia sa a rozvádzajú presne tak, ako to robí celé Slovensko. Celá Amerika. A svet. Celé heterosexuálne Slovensko. Heterosexuálna Amerika. A heterosexuálny svet. Tak, ako to robia všetci tí ľudia. Ľudia rovnakí ako ja, lebo predsalen, taký veľký rozdiel medzi nami nie je. Možno okrem toho, že právna norma pre jedného z nás platí a pre druhého nie.
V mojom malom súkromnom Idahu nie je hanba byť gayom. Alebo lesbou. Nie je hanbou držať za ruku toho, koho milujem. A kto miluje mňa. A na tej držanej ruke nosiť snubný prsteň – čo ja viem z drahej platiny. Alebo z obyčajného zeleného plastu. Áno, máte pravdu, lebo to je prsteň vybraný z lásky, nech je akýkoľvek a na akejkoľvek ruke. Aj na ruke dvoch homosexuálov... alebo lesieb.
Táto právna norma hovorí, že „dve osoby sa môžu zosobášiť blabla“. Máme to dakde v Ústave. Zakotvené, ako sa hovorí. A potom, potom máme v spoločnosti zakotvenú aj určitú konvenciu. Konvenciu hovoriacu, že sa sobášia iba dve osoby opačného pohlavia. Ale to je len taká ústna konvencia. Nie právna. Nie záväzná. Takže? Áno, dobre rozmýšľate. Podľa oficiálne platnej právnej normy by úradník mal oddať aj dvoch mužov a dve ženy. Nie mal. On musí. Tak mu to prikazuje zákon, zosobášiť každé dve osoby, ktoré o to požiadajú.
Ale nie. Slovensko nie je moje malé súkromné Idaho, kde sa veci robia tak, ako sa majú. Totižto, v tom mojom malom súkromnom Iadahu si Ferko Mikloško už dávno zobral svojho dlhovlasého vychudnutého frajera. A populárni moderátori rádií a televízií sa neskrývajú za dokonale uhladené vizáže svojich verejných frajeriek. Neskrývajú sa za platené spoločnice, ale ženia sa a rozvádzajú presne tak, ako to robí celé Slovensko. Celá Amerika. A svet. Celé heterosexuálne Slovensko. Heterosexuálna Amerika. A heterosexuálny svet. Tak, ako to robia všetci tí ľudia. Ľudia rovnakí ako ja, lebo predsalen, taký veľký rozdiel medzi nami nie je. Možno okrem toho, že právna norma pre jedného z nás platí a pre druhého nie.
V mojom malom súkromnom Idahu nie je hanba byť gayom. Alebo lesbou. Nie je hanbou držať za ruku toho, koho milujem. A kto miluje mňa. A na tej držanej ruke nosiť snubný prsteň – čo ja viem z drahej platiny. Alebo z obyčajného zeleného plastu. Áno, máte pravdu, lebo to je prsteň vybraný z lásky, nech je akýkoľvek a na akejkoľvek ruke. Aj na ruke dvoch homosexuálov... alebo lesieb.
V mojom malom súkromnom Idahu sa ľudia nestarajú a žijú si svoje životy, nech sú tie životy akokoľvek odlišné. Život má byť slobodný. Slobodný do tej miery, aby som tým svojím spôsobom neubližoval niekomu inému.
Ale láskou, láskou sa neubližuje. Láskou sa zbližuje.
.
absurdan(oné)gmail(guľka 2D)com